Pravé Ja a ego. Sebadôvera a strach. Ako na to.

Ľudia sa ma zvyknú pýtať:“Viera a ako vieš, kedy sa prejavuje tvoje pravé Ja a kedy ego? Čo to je to pravé Ja a ego. Ako to rozpoznáš? Kde berieš istotu a sebadôveru, že to tak je?”

Vnímam to takto. Cítite sebadôveru, zároveň pokoru a odovzdanosť, úplný vnútorný pokoj, harmóniu a cítite sa príjemne a uvoľnene, vtedy ste v súlade so sebou a plynulo sa prejavuje vaše skutočné Ja. Nachádzate sa v tvorivom prúde, v láske alebo inak povedané v blaženosti alebo ešte inak povedané v božej prítomnosti. Neblúdite bludiskom vašej mysle a ani v čase.

Ale nemýľte si pojem blaženosť a slastnosť.

Vaše skutočné Ja sa totiž  vyznačuje prepojením na vyššie hodnoty a je v spojení s tým, čo vás presahuje. Vyznačuje sa pokojom, harmóniou, láskavosťou a neohrozenosťou. Schopnosťou úplne sa pohrúžiť  do niečoho so skutočným záujmom, vidieť pod povrch vecí, prekročiť hranice.  A tiež súcitom, pokorou a tichou radosťou, vierou. A sebadôveru neriešite, či ju máte alebo nie, lebo vtedy je to úplne prirodzený stav. Sebavyjadrenie vášho skutočného ja je ako pokojný, harmonický a plynulý prúd.

Pamätám si na moju prvú prednášku na tému Ako človek spolutvorí, tvorí a pretvára seba a svoj svet. Bolo to v roku 2004. Myslela som, že prednášku si musím dobre pripraviť, ale akonáhle som nad tým, čo budem hovoriť začala uvažovať a chcela som si napísať nejaké body, poznámky, príšerne ma rozbolela hlava.

Bol to taký jemný vnútorný tlak, ako jemný súboj, že kto sa k téme vyjadrí, či ego a jeho spôsob myslenia a vyjadrovania alebo duša, pravé ja alebo vyššie Ja, ak chcete, ono totiž na názve ani tak nezáleží. A ani na tých veľkých a malých písmenkách. Ide o podstatu.

Nebolo možné skoncentrovať pozornosť a urobiť si nejaké poznámky. Hovorila som si, dobre, tak nie dnes, tak neskôr. Ale takto to šlo a už bol ten deň a ja som vstala skoro ráno, aby som sa na prednášku pripravila. A nič. Prázdno.

Mala som ísť prednášať o desať minút a stále som nevedela, čo budem hovoriť. Teda vedela som, o čom budem hovoriť, ale myslela som si, že neviem – presnejšie tá časť mňa, ktorá je ego a myslí týmto spôsobom. Vošla som do sály a bolo tam asi 700 ľudí. Plná sála na prízemí aj poschodí. A ja som nemala nič napísané a pripravené a nevedela som, čo tým ľuďom poviem. Aj to nie je presné. Jedna časť mňa bola pokojná – duša alebo pravá Ja a druhá časť – ego – bolo prekvapené, čo sa toto deje. Pretože to nemalo pod kontrolou.

A tak som vyšla von z budovy a dívala sa na rieku, ako pokojne plynie. Bože, hovorila som vo svojom vnútri, prosím ťa, veď moju myseľ, nech odovzdám a poviem týmto ľuďom presne to, čo práve teraz potrebujú počuť pre inšpiráciu na ich ceste a čo im prospeje. A vzápätí mi prebehla myšlienka, že: “Pozri na rieku. Rieka sa ma nepýta ako a kadiaľ a  predsa tečie priamo k moru.”

Zadívala som sa do vody a prestala myslieť. Moja myseľ ostala v úplnom tichu a precítila som hlboký pokoj a dôveru. A akoby som sa do rieky vnorila a celé som to tak nejak pustila a odovzdala. Pokojná som vošla do sály. Zobrala do ruky mikrofón a hovorila. Začala som hovoriť o rieke a dívala som sa na ľudí a občas som sa vnorila ako do tej vody a vnímala som, akoby ľuďom v hľadisku dávam odpovede na otázky v ich mysli. Išlo to jemne a plynulo ako voda.

Zhovárali sa naše duše, pravé Ja. A bez slov.

Pravé ja myslí v nemyslení. Vníma, súcíti, vie. Ale celkom inak ako si myslíte a ako sme zvyknutí.

Potom mi pohľad ostal stáť na jednom človeku a všetko sa zastavilo. Ostala som ticho. Bolo tam prázdno. Ale tak inak prázdno. Pripadalo mi to ako večnosť. Bože a teraz čo, napadlo mi. A  vľavo nad mojou hlavou sa ozvala jemná, jemnulinká zvonkohra, nádherný a jemný zvuk. Presmerovala som pozornosť ku zvonkohre a odtiaľ späť na ľudí v sále. Pokojne a plynulo som pokračovala ďalej.

Ako keď rieka narazí na skalu a aj tak si nájde spôsob a pokračuje vo svojej ceste.

Po skončení som zašla za organizátorkou a pýtala som sa jej, kde tú zvonkohru kúpili, že by som si ju tiež zaobstarala, lebo jej zvuk bol úžasný. Dívala sa na mňa veľavravným pohľadom. Nemali totiž v sále a ani v celej  budove žiadne zvonkohry.

Dosť na tom, že od toho dňa všetky moje prednášky, semináre, terapie, konzultácie, tréningy robím týmto spôsobom. Stiahnem ego, vypnem obvyklé myslenie, ako keď vypnete rádio, čo stále beží a naplno vnímam ľudí a vyciťujem a nechám  prejaviť sa najhlbšie vnútro, dušu, pravé Ja, ktoré je prepojené k zdroju života, k Bohu, k láske a viem, že som inšpirovaná.

Počas jedného z mojich  workshopov v časti Tvoje telo s tebou hovorí, kde trénujeme a vnímame prepojenie myseľ, telo, pocity sa po meditačnom cvičení pýtala jedna talentovaná mladá žena: ” Hovorí mi to vo vnútri, otvor ten kohútik a nechaj  prúdiť, ja viem, že to mám urobiť, ale neviem čo má prúdiť a kde mám aký kohútik. Čo to je a ako to mám urobiť.” 

A to je práve to. Kedy sa prejavuje naše ego sebadôverou, čo vlastne ani nie je sebadôvera, lebo skrýva obmedzujúce hodnotenia, očakávania a strach a potom, kedy sa prejavuje naša duša,  pravé ja, ktoré sa vyznačuje sebadôverou prirodzene, plynulo a bez hodnotení, očakávaní a v láske, súcite.

Všetci máme na seba aj na iných rôzne kritériá a zároveň strachy, že tým kritériám nedokážeme vyhovieť a vyznieme alebo budeme navonok vyzerať nie tak, ako by sme chceli. A tak rôzne pózujeme a hráme role. Naše ego zahrá čokoľvek. Ide o to, nakoľko to vieme rozpoznať a nakoľko sa s tým identifikujeme.

Alebo na druhej strane sa tým celým ani nemienime zaoberať a neuvedomujeme si ako to je a ani vlastné pocity. Aj tí, čo sa cítia byť sebavedomí a aj tí, čo sú presvedčení, že im sebavedomie chýba, podvedome sa všetci obávame, že nedokážeme vyhovieť, nebudeme dosť dobrí, že čo ak v niečom zlyháme.

A tak sa  neustále kontrolujeme a vypneme pomyselný kohútik a nebudeme sa radšej prirodzene a slobodne prejavovať. Ale prejavujeme sa. Práve tým vypnutým kohútikom. Pozamykáme naše duše, pravé ja  na x zámkov a nedovolíme sami sebe sa vyjadriť.

Ego vytvorí napokon aj predstavu o tom, čo je pravé ja, kto sme a akí sme alebo chceme byť a usilujeme sa túto predstavu naplniť. Žijeme v omyle a obmedzujeme prejav  tvorivosti, ktorá je vlastná našej láskyplnej podstate.

Viem veľmi presne, kedy sa realizuje duša, pravé ja a kedy niektorá z  ďalších častí môjho ja. Nie je možné, počas života na Zemi zotrvávať iba v hlbokom pokoji neutrálnej a neangažovanej lásky. Takže aj ja, rovnako ako každý iný človek, vždy kdesi vybočím a odbočím. Dôležité je, že o tom viem, že mám zároveň nadhľad a vidím to a tiež, ako rýchlo sa viem vrátiť späť k sebe.

Lebo Boh je láska. Ale aj ja som láska. A samozrejme aj vy ste láska. A vtedy, keď si to naplno uvedomujem a podľa toho myslím, cítim, hovorím, konám, žijem, tak žijem pravé ja.

Otázkou je, ako si kto vysvetľuje, čo to tá láska je, ale o tom zas niekedy nabudúce.

S láskou

Viera Spring