Sklamanie, frustrácia. Liečenie. Ako na to.

Mala som dnes veľmi inšpiratívny  sen. Vlastne už sériu podobných snov.

Zakaždým som sa ocitla v rovnakej situácii. Situácia sa v každom zo snov opakovala a ja som ju riešila vždy iným spôsobom.

Prebúdzala som sa prekvapená ale vyrovnaná a spokojná.

Dnes sa mi prisnila iba tá situácia ako taká, niečo ako opakujúci sa základný motív celej série snov a prebudila som sa s veľmi nepríjemným pocitom.

Znova som bola prekvapená, no cítila som nie spokojnosť ale naopak silné sklamanie, nenaplnenosť, frustráciu a znechutenosť.

Napadlo mi, že aj pre vás by mohol byť tento opakujúci sa motív, či opakujúca sa téma inšpiratívna.

A o čom bola séria snov?

Skúste si to predstaviť.

Šíra krajina a vy a nikto a nič.

Dívate sa dopredu. Pred vami v diaľke stojí  nejaký dopravný prostriedok a vy sa veľmi ponáhľate a bežíte, najviac ako viete, aby ste ho stihli a nastúpili. Autobus,  vlak alebo električka. Podstatné na tom je, že dopravný prostriedok, na ktorý máte sústredenú celú svoju pozornosť, je krásny a vysvietený. Nový a takmer prázdny. A celá šíra krajina okolo v porovnaní s týmto vysvieteným a lákavým dopravným prostriedkom vám  pripadá sivá a ponurá.

Nádherný a vysvietený dopravný prostriedok si stojí  v diaľke pred vami  a dvere má otvorené a vy bežíte, čo vám nohy stačia, aby ste doň nastúpili.

Už  sa ho držíte a chcete vojsť a vystúpiť schodíkmi hore a usadiť sa dnu, ale ten dopravný prostriedok vo chvíli, práve v tej chvíli,  ako vy už nastupujete,  sa pohne a odchádza a vy visíte na držadle ako v nejakom akčnom filme. Ale on aj tak nespomalí a naopak pridá na rýchlosti.

Pustíte sa ho a ešte kúsok bežíte zo zotrvačnosti, kým on pomaly zmizne v diaľavách. Ostanete tam stáť. Vysvietený  dopravný prostriedok  je preč a vy stojíte v ponurej krajine a viete, že dlho veeeeľmi dlho žiaden ďalší nepríde. Ak vôbec nejaký. Skôr nie ako áno.

Dôležité je, že v každom z predchádzajúcich snov som to skvele vyriešila. Ale dnes sa mi prisnil iba tento kúsok. Ako motív.

Taký motív  nenaplnených snov, očakávaní, predstáv a túžob.

Bežíte do cieľa a ten vám uniká a beží pred vami. Držíte ho a aj tak zmizne.

Otázkou je.  Kam bežíte?

Zastavte sa.

A pozrite okolo.

Celá tá šíra krajina je ponurá iba v porovnaní s vysvieteným dopravným prostriedkom, ktorý nedobehnete.

To je totiž  jeho podstata, že sa nedá dobehnúť. Nikdy a nikto ho nedobehne. 

Áno, samozrejme, všetky naše krásne a vysvietené predstavy a sny a túžby  majú svoj zmysel. Celé to má svoj zmysel a človek vďaka tomu aj napreduje. A ja som tiež v tých predchádzajúcich snoch objavovala nové a nové cesty a riešenia. Bolo to dobrodružné objavovanie rôznorodých možností.

V predchádzajúcich snoch som napokon našla vždy iné a dobré riešenie. Neočakávané. Prekvapujúce. A bola som so sebou a svojím prístupom a kreativitou spokojná, niekedy nadšená.

Môj osobný obľúbený výrok, ktorý často ľuďom opakujem je: “Nezabúdaj, že vždy je viac ako jedno riešenie. To, že sa sústredíš na to, čo riešením nie je, neznamená, že žiadne nie je. Máš iba zmeniť pohľad, smer a pokračovať.”

Záver celej série snov ma ale prekvapil a ukázal mi celkom iný pohľad na to isté.

Upozornil ma, že podstatné je aj niečo iné, ako sa zdalo. A mám tomu venovať pozornosť.

Objavil sa iba opakujúci sa kúsok deja.

Aha povedala som si.  Tak asi  tentokrát nebolo dôležité to množstvo riešení, ale to, že sa to vôbec neustále deje a dokola opakuje.

A ten malý moment, ktorý som si predtým ani nevšimla. Ten bol príčinou opakujúcich sa situácií.

Čo to bolo za moment?

Ostala som tam stáť  a naplno precítila frustráciu, znechutenosť a nenaplnenosť. A celé moje sústredené úsilie kedy som zo seba vydala maximum,  aby som dopravný prostriedok dobehla, v tej malej chvíľočke, strácalo zmysel. Strácala som tým, v tom malom momente, zmysel seba a svojho úsilia.

Napokon aj dosiahneme ciele, za ktorými ideme, ale v podvedomí ostávajú pocity sklamania a frustrácie práve z týchto momentov a ovplyvňuje nás to.

Mávame také chvíľky. Pravidelne ich preciťujeme a prežívame.

Niekomu možno trvajú aj dlhšie. Ostáva na tom mieste stáť a aj keď sa znova a znova rozbehne, vždy sa na tom istom mieste zasekne. Možno nevidí a nechce alebo nedokáže vidieť iné riešenia, ako to jediné, čo mu neustále mizne v diaľke.

Ako vyliečiť toto skryté čarovné miestečko, čo je príčinou opakujúcich sa situácií, podvedomého sklamania a frustrácie?

Skúste si to predstaviť takto.

Zopakujte si obraz krajiny a krásneho vysvieteného dopravného prostriedka, ktorý predstavuje niečo, za čím bežíte, o čo veľmi usilujete a veľmi to chcete. Cítite túžbu a už ste sa zamerali a už sa rozbiehate. Sústredení ste tým smerom a máte plno očakávaní. A veľmi, veľmi chcete.

Bežíte a bežíte. A stop. Ostaňte stáť.  Nechajte to ísť a rozplynúť. Iba pokojne dýchajte a vnímajte svoj dych. Otočte sa s nádychom do svojho vnútra a vnímajte krajinu, ktorej ste súčasťou. Pustite to. Prestaňte tak veľmi chcieť. Prestaňte očakávať, že to, čo je nenaplnené dobehnete a naplníte. Pokoj. Relax.

A čo sa zmení? Čo objavíte?

Ako sa vaša  nenaplnená túžba a očakávania v podobe vysvieteného dopravného prostriedka rozplynie, môžete precítiť , vidieť  a prežívať, ako sa celá vaša krajina a váš svet, ktorú a ktorý ste vnímali, cez prizmu vysvieteného dopravného prostriedka, ponuro, tak celá tá vaša krajina sa pomaly rozjasní nevídanou krásou, akú ste si predtým nemohli všimnúť a už vôbec nie oceniť a ani si ju čo len predstaviť. Vaša pozornosť bola zameraná inak a inde.

Možno to nie je tak jednoduché. Ale pokúste sa to celé pochopiť.

Uvedomte si, kam ste sa celým úsilím posunuli a čo všetko ste dosiahli. Prestaňte sa sústreďovať na to, čo sa rozplynulo. Vnímajte, kde ste a čo je okolo.

A ďakujte za to poznanie a za tento okamih.

S láskou

Viera Spring